Pracujem ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku a pomáham aj iným ženám na ich ceste k opatrovaniu. Vo voľnom čase rada cestujem, čítam a píšem. Som zberateľka príbehov- hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí. Milujem rozmanitosť života, cestovanie a výlety, históriu, prírodu. Robím to, čo chcem a som vďačná za každý nový deň. Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice.

Marta Kluchová

 Môj príbeh- na ceste k opatrovaniu

Som multifunkčná žena, žijúca dva plnohodnotné a zároveň rozdielne životy. Na Slovensku som mamou, v Rakúsku opatrovateľkou. Baví ma prepájať tieto dva svety s mojou vášňou k cestovaniu, k sebarozvoju a ku knihám. Na vlastnom príklade ukazujem opatrovateľkám, že žena, pracujúca v cudzine nemusí žiť iba polovičný život a čakať netrpezlivo na koniec pracovného turnusu.

Verte- neverte, od kedy pracujem ako opatrovateľka, /no, dobre nie celkom od začiatku, musela som sa k tomu dopracovať/ som veľmi spokojná so svojim životom. Ráno vstanem, večer idem spať a medzi tým robím to, čo chcem. Medzi turnusmi cestujem, plním si sny, milujem rozmanitosť života a som vďačná za každý nový deň. Každý deň  sa môžem slobodne rozhodnúť čím ho vyplním, čo budem robiť a aký ten deň bude. Pracujem šesť mesiacov v roku a babička o ktorú sa starám je moja kamarátka.

TOTO SOM SI VŠAK EŠTE PRED PÁR ROKMI NEMOHLA POVEDAŤ.

O takomto živote sa mi kedysi ani nesnívalo. Mnoho rokov o mne rozhodovali iní a musela som prejsť strastiplnou a kľukatou, dlhou cestou, aby som sa dostala tam, kde som.

Nie je to tak dávno, keď som ešte bola klasický zamestnanec. Celý týždeň som sa tešila na víkend, aby som ho potom prežila v strese a depresii z toho, že rýchlo skončí a zase budem musieť otročiť v robote, ktorá ma nebavila. Väčšinu dní som trávila v zamestnaní, po práci domácnosť, deti, stále len povinnosti, náhlenie, stres.

Chronický nedostatok spánku, večne prázdna peňaženka, a žiaden čas pre seba. Svoje dni som delila medzi drinu v robote a drinu v domácnosti a nemala som ani kúsok slobody. Moje deti mali denne pred očami unavenú, smutnú a nespokojnú mamu a najčastejšia veta, ktorú počuli bola:                  

"To si nemôžeme dovoliť, na to nemám peniaze."

Do toho prišli rôzne rodinné problémy a ja som mala pocit, že som zamknutá v pasci, z ktorej niet úniku. Myslela som, že ma už nič pekné nečaká a že sa raz zobudím stará a nešťastná a budem plakať nad tým, kam sa podel môj život. To bola nadlho moja nočná mora. Takto mi ubiehal deň za dňom a nič ma netešilo. Stále som si kládla otázku, či toto je jediný spôsob, ako musím žiť. Odpoveď bola jasná:

TAKTO TO ĎALEJ NEJDE!

Snažila som sa samu seba utešovať pripomínaním si, aké mám obrovské šťastie, že som zdravá, že mám zdravé deti a že sa mám vlastne dobre, ale vždy mi to pomohlo len na chvíľu. Chcela som od života viac. Ale nemala som silu niečo zmeniť. Vystriedala som viacero zamestnaní, s rovnakým výsledkom. Neprinieslo mi to viac času, ani peňazí, ani viac spokojnosti do duše.

Keď som sa po prvý krát dopočula o opatrovaní seniorov v zahraničí, napadlo mi, že toto sú možno moje dvierka von z bludiska. Ale vedela som aj to, že ešte pretečie veľa vody, kým sa dokážem pohnúť z miesta. Deti boli vtedy ešte malé a potrebovali ma každý deň. Neovládala som jazyk a nikdy pred tým som nebola ďalej, ako za hranicami Slovenska. Ale najväčšou bariérou boli pre mňa moje vnútorné hranice a strach z toho, či na to mám, či by som takú prácu zvládla, či sa dokážem vzoprieť rodine a ísť si za svojim, či si budem vedieť poradiť sama v cudzom svete . Bolo toho mnoho, čoho som sa bála a môj strach ma uzamkol v klietke na ďalšie dlhé obdobie.

Veľká zmena v mojom živote, ale hlavne v mojom myslení sa udiala, keď som dostala možnosť, vycestovať na niekoľko týždňov pracovne do zahraničia. Strávila som vtedy celú jeseň v Nemecku a bola to pre mňa lekcia o tom, že aj inde má chlieb dve kôrky a že to, čo dokážem robiť doma sa dá robiť kdekoľvek. Vtedy vo mne naplno dozrelo rozhodnutie, pracovať v zahraničí na trvalo.

Deti už boli takmer dospelé a opatrovateľský kurz som mala dávno za sebou a tak som začala obvolávať agentúry. Dala som výpoveď v práci a to najťažšie ma ešte len čakalo-oznámiť doma, že zase odchádzam. Samozrejme, že sa to nestretlo s dobrým ohlasom , ale ja som cítila, že to bude v konečnom dôsledku dobré pre nás všetkých. A tak som vycestovala a zmenila všetko, na čo som bola do vtedy zvyknutá. Ja, ktorá som celý život sedela doma som sa zrazu vybrala za prácou do sveta. Ani sama som tomu nevedela uveriť, ale bolo to tak.

A NEŠLO VŽDY VŠETKO JEDNODUCHO

Zo začiatku som vystriedala viaceré rodiny a nikde som si nevedela zvyknúť. Boli problémy, boli aj ťažké zdravotné stavy, boli aj pochybnosti, či som sa rozhodla správne. Ak Vás zaujíma, čím všetkým som si musela prejsť, než som konečne našla v Rakúsku rodinu, klientku a domácnosť, kde mi to vyhovuje a kam sa rada vraciam, prečítajte si môj eBook  SOM OPATROVATEĽKA- dva životy jednej ženy

Ani neviem, ako som sa tým všetkým prehrýzla a vydržala a dnes môžem s istotou povedať, že už by som nemenila. Vrátiť sa znova k práci vo fabrike, to už by som naozaj nechcela. Toto je síce život na samotke, ale oveľa pokojnejší.

Mala som šťastie na rozprávkovú babičku. Viem, že mnohé kolegyne to šťastie nemajú, že to majú v práci naozaj ťažké. A tým viem poradiť len jedno: Čas plynie rýchlo, neplytvajte ním, nezostávajte tam, kde vám je zle. Ak sa niekde necítite dobre, ak ste niekde nešťastná, odíďte, hľadajte, hľadajte, do vtedy, kým nenájdete. Zmeňte rodinu, aj viac krát, hľadajte do vtedy, kým sa niekde nebudete cítiť dobre. Alebo sa naučte cítiť dobre tam, kde práve ste, aj to sa dá, ale o tom až v inom článku.  Život máte len jeden

Už je to niekoľko rokov, čo žijem dvojitý život, striedavo vonku a doma a viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie aké som kedy urobila. Vyriešila som si finančnú situáciu aj krachujúci život a postupne som prešla na systém- dva týždne u klientky, dva týždne doma. Je to ten najlepší pracovný režim, aký som kedy mala. Všetci sme si zvykli, že keď prídem po turnuse na Slovensko, nie som uťahaná z práce za strojom, ako kedysi a mám čas pre seba, aj pre svoju rodinu. Do budúcnosti hľadím s optimizmom a vetu: "To si nemôžem dovoliť" už radšej vôbec nepoužívam. Ak na niečo nemám, radšej použijem slovo "ZATIAĽ".

Ak vás môj príbeh NA CESTE K OPATROVANIU zaujal a inšpiroval, prečítajte si moje eBooky, kde sa dozviete oveľa viac o mojej ceste opatrovateľským životom a o opatrovaní ako takom.

Marta Kluchová, autorka eBookov:

SOM OPATROVATEĽKA

MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY        

Viac o mne sa dozviete na mojom blogu: www.martakluchova.sk                                                                                             

Teraz sa mám takto.


Ale nebolo to tak vždy...



Manuál pre začínajúce, inšpirácia pre pokročilé opatrovateľky.